Aplikovaná psychofyziológia je vyvíjajúcou sa vedeckú disciplínou a osobitným dôrazom na porozumenie a modifikáciu vzťahov medzi správaním, psychikou a fyziologickými procesmi cez rozličné metódy, vrátane neinvazívnych fyziologických meraní. Pojem aplikovanej psychofyziológie zahŕňa v sebe hodnotenie, diagnostiku, edukáciu, liečbu, a zlepšovanie výkonnosti (optimalizáciu výkonu).

 Aplikovaná psychofyziológia obsahuje skupinu intervencií a metód hodnotenia s výlučným, alebo primárnym zameraním rozumieť a vyvolávať zmeny, ktoré umožnia klientom a pacientom dosahovať a udržiavať zdravšie psychofyziologické fungovanie. Aplikovaná psychofyziológia zahŕňa pomoc klientom a pacientom meniť fyziologické a psychologické fungovanie, dosahovať senzorimotorickú integráciu a motorické učenie v rámci fyzikálnej rehabilitácie (fyzioterapie). Definícia aplikovanej psychofyziológie sa pre svoj široko multidisciplinárny charakter  neustále vyvíja.

 Je to skupina intervencií používajúcich všetky formy biofeedbacku, relaxačných metód, dychových techník, kognitívno-behaviorálnych terapií, edukácie pacienta a klienta, behaviorálnych zmien, hypnózy, meditačných techník a metód imaginácie a vizualizácie. V niektorých prípadoch dietne a iné biochemické (nefarmakologické) zásahy, môžu spadať pod termín aplikovanej psychofyziológie.

  Metódy využívajúce formy psychofyziologického merania. Fyziologické merania zahrňujú meranie zmien kostrových svalov, celej autonómnej fyziológie, dychových mier, biochémie, EEG aktivity normálnej aj patologickej a zobrazovacie techniky, meranie autonómnych ukazovateľov ako elektrodermálnej aktivity, teploty kože, krvného tlaku, srdcovej frekvencie, gastro-intestinálnej motility a vasomotoriky.

 Citovaná definícia vznikala v sérii článkov v časopise Applied Psychophysiology and Biofeedback v roku 1999 a diskusie sa zúčastnili poprední autori (Schwartz, Birmbaumer, Engel, Blanchard, Striefel a iní). Je pozoruhodné, že nie je spomenuté stanovenie stresového profilu osobnosti v rámci aplikovanej psychofyziológie.

 Striefel (2004) v Practice Guidelines and Standards uzatvára, že aplikovaná psychofyziológia obsahuje biofeedback, klinickú psychofyziológiu a aplikácie pre zvyšovanie zdravia a „well being“ (preventívne aktivity), zlepšovanie výkonu (tréning pre vrcholné výkony) pre jednotlivcov, ktorí nie sú diagnostikovaní a nemajú nejaké príznaky a dysfunkcie mimo normy.

 Biofeedback: „Skupina terapeutických procedúr používajúcich elektronické a elektromechanické inštrumenty k presnému meraniu, spracovaniu a spätnej väzbe osobám a ich terapeutom, k informovaniu s edukačnými a posilňujúcimi vlastnosťami na ich neuromuskulárnu a autonómnu aktivitu, normálnu aj patologickú, vo forme analógovej, alebo binárnej, audio a/alebo vizuálnym signálom. Najlepšie ak sa vykonáva kompetentným biofeedback profesionálom, s cieľom pomôcť osobám dosahovať lepšie uvedomovanie si a dôverovanie,  zvyšovať vôľovú kontrolu nad svojimi fyziologickými procesmi, ktoré sú inak mimovedomé a pod menšou, alebo žiadnou vôľovou kontrolou, prostredníctvom vnimamania externého signálu, s použitím poznávania pocitov a vnemov, na predchádzanie, redukovanie, alebo elimináciu symptómov“ (Schwartz, Schwartz, 2003)..

 Štandardná definícia zdôrazňuje, že „biofedback je proces umožňujúci jednotlivcovi učiť sa meniť fyziologickú aktivitu s cieľom zlepšiť svoje zdravie a výkonnosť tak, že presné prístroje merajú fyziologické aktivity ako EEG, srdcovú frekvenciu, dýchanie, EMG, teplotu kože a iné modality. Tieto prístroje rýchlo a presne poskytujú „feed back“ informáciu klientovi. Zobrazenie tejto informácie v spojení so zmenami v myslení, emóciách a správaní podporuje požadované fyziologické zmeny. Tie zmeny môže pretrvávať aj bez použitia biofeedback inštrumentácie“.

 Tendencia zjednodušovať biofeedback v klinickej praxi je dobre známa, najmä, ak sa podceňuje nie práve jednoduchá teória biofeedbacku.. Aj preto sa definície biofeedbacku neustále upresňujú a pracujú na ních tímy odborníkov. Naposledy skupina expertov z ISNR, AAPB a BCIA 18 mája 2008 znovu redefinovala biofeedback tak, aby zodpovedala súčasnému stavu poznania:

 „Biofeedback je neinvazívna forma liečby. Terapeut pripojí k telu rôzne elektródy alebo senzory, ktoré snímajú rozličné fyzioliogické parametre a zobrazuje ich na prístroji ako spätnoväzbovú informáciu tak, aby ju pacient vnímal. Signály sú mierami napríklad teploty kože, EEG alebo EMG. Umožňujú, aby sa pacienti mohli naučiť ovplyvniť aj také jemné fyziologické zmeny, ktoré predtým nevedel vedome vnímať. Postupným cvičením tak nová odpoveď a správanie môže pomôcť prinášať úľavu a zlepšenie rôznych porúch a dysfunkcií. Tak sa môže pacient naučiť redukovať napríklad migrenú, bolesti hlavy, po mozgovej príhode obnoviť motorické funkcie, deti a dospelí s ADD alebo s ADHD môžu zlepšiť svoju koncentráciu a sebakontrolu. Pacienti s inkontinenciami môžu dosiahnuť výraznú redukciu svojich príznakov.
http://www.bcia.org/displaycommon.cfm?an=1&subarticlenbr=8
 Watzlawick et al (1999) vo svojej Pragmatike ľudskej kumunikácie veľmi pôsobivo docenili, prečo je princíp spätnej väzby právom považovaný za tajomstvo všetkých prírodných dejov. V psychofyziológii je spätná väzba implicitne obsiahnutá v samotnom pojme.

 Klinická psychofyziológia: oblasť klinickej praxe používajúcej kombináciu psychologických (napríklad kognitívnych, behaviorálnych, podporných, a iných adjuvantných prístupov aterapií) a psychofyziologických (napríklad biofeedback, relaxačné techniky, fyzikálna terapia) prístupov v hodnotení, diagnostike, alebo prevencii diagnostikovaných somatických, alebo psychologických symptómov a dysfunkcií. Klinická psychofyziológia je časťou aplikovanej psychofyziológie. Profil klinického psychofyziológa v súvislosti s požiadavkami certifikovanej pracovnej činnosti je uvedený na inom mieste http://www.biofeedback.sk/pdf/BULLETIN_SABN_1808.pdf

  Klinicko-psychofyziologická prax: Obsahuje diagnostiku, liečbu, prevenciu psychofyziologických problémov, alebo zvyšovanie efektívnosti sebaregulácie psychofyziologických funkcií s použitím metód a postupov klinickej psychofyziológie:

• Manažment hodnotenia a diagnostiky individuálneho stavu, alebo fungovania pacienta, ktorý je v súlade so štandardmi praxe aplikovanej psychofyziológie
• Vytvorenie psychofyziologickej, alebo inej diagnózy v zhode s relevantnými a uznávanými štandardmi pre klientom prezentovaný problém, a to primerane profesii, v ktorej je psychofyziológia aplikovaná
• Realizovanie plánu prevencie, redukcie symptómov, alebo pre zlepšenie úrovne fungovania klienta v špecifickej oblasti
• Manažovanie profesionálnych intervencií cez aplikáciu štandardných a uznávaných metód a procedúr podľa princípov na dôkaze založenej terapeutickej praxe
• Poskytovanie konzultácií alebo supervízií poskytovateľom podľa položiek A,B,C,D

 Practice Guidelines and Standards (Edition 2004) rozlišuje EEG biofeedback, neurofeedback a neuroterapiu.

 EEG biofeedback: je proces operačného podmieňovania, v ktorom klient používa spätnú väzbu špecifických EEG parametrov (frekvencie, dĺžky trvania, alebo amplitúdy), s cieľom modifikovať biofyzické a elektrofyziologické operácie vlastného mozgu.

 Neurofeedback: používa elektroencefalografický (EEG) biofeedback, feedback krvného prietoku (hemoencefalogram /HEG/), audiovizuálnu stimuláciu (AVS) a iné prístupy (CT, fMRI) s cieľom zmeniť kortikálnu aktivitu, zmeniť vedomie, modifikovať fyziologické a psychologické fungovanie. Termín neurofeedback neimplikuje medicínsky model a často sa vzťahuje k takým aplikáciám ako tréning vrcholného výkonu, optimalizácia špecifického výkonu a iné.

 Neuroterapia: je klinická aplikácia EEG biofeedbacku, biofeedbacku prietoku krvi (HEG), AVS a iných vhodných postupov sledujúcich zmenu kortikálnej aktivity, s cieľom dosiahnuť klinický úžitok. Opiera sa o paradigmu psychofyziologickej sebaregulácie, self-transakcie, „aha“ fenoménu a neredukuje sa model operačného podmieňovania.

 Smernice a štandardy v citovanej autoritatívnej publikácii nedefinujú klinickú psychofyziológiu a s ňou neurofeedback a biofeedback metódy ako psychoterapiu, ani špeciálne neupravujú tieto vzťahy. NF je samostatná terapeutická modalita, ako napríklad hypnóza, ktorá sa ako výkon vykazuje samostatne. Neuroterapia sa väčšinou praktikuje ako samostatná tréningová metóda, zvyčajne 2-3 krát týždenne, v trvaní najmenej 35-40 minút (jedna terapeutická hodina). Ostatné adjuvatné postupy vrátane psychoterapie sú aplikované mimo nej, pred, alebo po neurofeedback tréningu. Istou výnimkou je alfa-theta tréning, pri ktorom špecifická psychoterapeutická intervencia môže plynule nadväzovať na alfa-theta tréning. Nie je nijako odôvodnené viazať neurofeedback tréning na psychoterapeutickú intervenciu v rámci jedného výkonu, alebo dokonca podmieňovať výkon neurofeedbacku kvalifikáciou v psychoterapii.
 Z nedávnej širokej diskusie popredních píšucich terapeutov (Othmer, Hammond, Brown a iní), o kvalifikačných a certifikačných predpokladoch pre neuroterapiu, jasne vyplynulo, že medicínske, psychologické a psychiatrické aplikácie patria do rúk príslušným špecialistov. U nás je to šesť zodpovedajúcich profesií (psychológovia, logopédi, špeciálni a liečební pedagógovia, lekári, fyzioterapeuti).

 Neuroterapia a biofeedback nie sú psychoterapiou a nepoužívajú jej jazyk. Svojvoľná pojmová a metodická konfúzia psychoterapie a klinickej psychofyziológie do nejakého jedného výkonu, nie je zdôvodniteľná ani logicky, ani teoreticky a historicky. Zaraďovanie metód klinickej psychfyziológie pod psychoterapiu – samozrejme – nemá žiadnu oporu v relevantnej odbornej literatúre, okrem niekoľkých okrajových štúdií. Neurofeedback, ako v určitom zmysle experimentálna metóda, by nemal byť zaťažovaný žiadou psychoterapeutickou paradigmou, či už v zmysle vysvetľujúceho pojmového rámca, alebo určitej metodickej modifikácie.

  Vzdelanie v klinickej psychofyziológii a v aplikovanej neurovede je prvou podmienkou efektívnej aplikácie neurofeedbacku. Certifikácia v psychoterapii nemôže byť podmienkou pre kvalifikovanie sa v klinickom neurofeedbacku. Za štandardné sa vo svete považujú kritériá formulované Biofeedback Certification Institute of America, obsahujúce adjuvantné metódy, a  Practice Guidelines and Standards for providers of Biofeedback and Applied Psychophysiological Services (2004 Edition).

 V posledných rokoch sme svedkami nebývalého rozvoja neuroterapie a rozširovania jej indikačných oblastí. Na strane druhej pribudli významné štúdie dokazujúce pozitívny vplyv neurofeedbacku v neklinických aplikáciach (šport, umenie, optimalizácia výkonu, tréning schopností u špecifických profesií a iné). Na Slovensku úzke záujmové skupiny, ktoré pre klinickú psychofyziológiu neurobili nič, rozhodujú o  jej ďaľšom smerovaní, deziinterpretujú klinickú psychofyziológiu a podávajú zavádzajúce informácie o biofeedbacku a neuroterapii.